Študentka Patrícia Hatiarová sa zúčastnila projektu v Las Palmas. 

Na stáž v Las Palmas som sa prihlásila ešte v zime. Slovensko bolo v lockdowne a ja by som vtedy išla, pravdupovediac, kamkoľvek. Projekt, na ktorý som bola prijatá niesol názov Audiovisual work on the situation of migrants in the Canary Islands a už podľa názvu som sa mala venovať audiovizuálnemu spracovaniu situácie na Kanárskych ostrovoch. Situácia v organizácii bola však taká, že sme nemohli nahrávať ani fotiť a komunikáciu mi sťažovala nevedomosť španielčiny, či francúzštiny (ktorou rozprávala väčšina migrantov).
Ale pekne poporiadku. Hneď po príchode som zašla na ubytovanie, apartmán pre približne päť osôb, nádherne vybavený a osoby v ňom (moji spolupracovníci dobrovoľníci) neskutočne milé. Hneď sme zašli na pláž, no pre mňa, Stredoeurópanku, bol oceán ľadovo studený. V ten deň som sa z dlhším kúpaním v ňom rozlúčila. Prvé dva dni sme mali voľné, a tak sa niesli v duchu spoznávania sa, jedenia a cestovania po ostrove.
V pondelok začala naša dobrovoľnícka práca v centre Cruz Blanca. Mňa spolu s tromi ďalšími dobrovoľníčkami umiestnili do centra s matkami a ich deťmi. Veľkou nevýhodou pre mňa bolo to, že som neovládala španielčinu a v centre sa rozprávalo prevažne po španielsky, potom po francúzsky a naozaj štipku po anglicky. To ma veľmi mrzelo, pretože ostatné dobrovoľníčky nemali kapacitu mi tlmočiť všetko, čo odznelo, a tak mám pocit, že som z pobytu nemohla vyťažiť toľko, koľko som chcela. V centre sme boli takmer každý deň 10 hodín a trávili čas prevažne s deťmi. Párkrát som mala možnosť usporiadať hodinu jogy pre ženy, čo bolo krásne, pretože aj skrz jazykovú bariéru sme si vedeli porozumieť pohybom.
Aj cez všetky prekážky som sa dozvedela a hlavne si na vlastnú kožu zažila príbehy žien. To, čo všetko musia prežiť, aby si zachránili vlastný život a neraz aj život svojho dieťaťa je neuveriteľné. Na malej loďke preplávajú oceán z Afriky až na Kanárske ostrovy, čo je približne 150 kilometrov. Pri dobrých podmienkach to nie je nijak náročná trasa, ale oceán a počasie je nevyspytateľné, preto častokrát prídu komplikácie a cesta sa stane veľmi nebezpečnou. Neviem si predstaviť, ako takto cestujú s niekoľkomesačnými deťmi. Ani po príchode na Kanárske ostrovy nemajú na ružiach ustlané. Ony tam nechcú ostať, chcú ísť do sveta – Francúzsko, Madrid, Sevilla, no pokiaľ polícia neprešetrí loď, na ktorej prišli, musia ostať na Kanárskych ostrovoch, čo je častokrát aj niekoľko mesiacov. Videla som, aké je pre nich ťažké v centre niečo robiť, boli smutné, bez energie, večne čakajúce na radostnú správu o úspešnom prešetrení lode. Mojou úlohou bolo robiť spoločnosť deťom, ktoré boli frustrované, že musia byť celé dni zatvorené v centre.
Skúsenosť by som zhrnula ako veľmi prínosnú a oči otvárajúcu. Budúcim študentom a študentkám odporúčam vycestovať všetkými desiatimi, no veľkou nevýhodou je, ak nevedia po španielsky. Treba sa pripraviť aj na to, že skúsenosť bude naozaj intenzívna a emočne nabitá. Určite sa však nie je čoho báť ak sú cieľavedomí, neboja sa a sú pripravení pomáhať. Aj keď moja osobná skúsenosť nebola celé dva týždne pozitívne naladená, som veľmi vďačná, že som mohla byť súčasťou dobrovoľníkov.

210088681 1162209827596542 1997832374994741323 n

Študentka Daniela Ivanová za zúčastnila projektu v Centre dobrovoľníctva. 

Som študentkou vysokej školy, kde študujem konkrétne odbor Sociálna práca a od 5. do 16. júla som bola účastníčkou service learningového summer programu. Dôvodov prečo som si tento program vybrala bolo hneď niekoľko, chcela som sa hlavne naučiť niečo nové z oblasti manažovania a projektovania dobrovoľníckeho programu, zdokonaliť sa v cudzom jazyku a samozrejme aj spestriť si svoje leto. Dnes už môžem jasne povedať, že všetko z toho sa mi aj podarilo naplniť. Pracovala som na tvorbe nového dobrovoľníckeho programu v tíme plnom temperamentných španielok, kde sme sa spoločne zamýšľali nad tým, ako tento program vhodne nastaviť tak, aby vyhovoval potrebám nielen cieľovej skupiny, ale aj samotným dobrovoľníkom a dobrovoľníčkam, ktorí budú jeho neodmysliteľnou súčasťou. Bola som tak pri zrode niečoho výnimočného, čo bolo výsledkom našej spoločnej multikultúrnej kooperácie. Aj keď to bolo spočiatku náročné prebúdzať sa v jednej miestnosti so štvoricou úplne neznámych dievčat, z iného kúta Európy, s inými návykmi a kultúrou, nehovoriac o jazykovej bariére. Napriek tomu sme si na seba zvykli veľmi rýchle a stali sme sa priateľkami. Je to zvláštne, ale mám pocit, že sa medzi nami vytvorilo puto a aj keď si dievčatá niekedy povedali niečo v španielčine ja som im rozumela a platilo to aj opačne. Bolo to asi tým, že sme boli rovnako naladené s podobnými záujmami, záľubami a hodnotami. Okrem práce na projekte sme tak spolu zažili veľa neopakovateľných zážitkov. Táto skúsenosť mi tak priniesla tiež aj nové poznanie v oblasti multikultúrneho porozumenia a v neposlednom rade skvelé nové priateľky, s ktorými som do dnes v kontakte a už teraz sa teším, ako ich navštívim a poviem im ako napreduje náš spoločný dobrovoľnícky program, ktorý sme spolu vytvárali.

IMG 20210712 113118

 Študentka Luci Ročníková píše o svojich skúsenostiach v rámci projektu v Bilbau. 

WhatsApp Image 2021 07 08 at 22.05.36WhatsApp Image 2021 07 14 at 21.01.38WhatsApp Image 2021 07 13 at 20.54.40